Sadla si za stôl a začala vyberať triednu knihu. Napätie u zasvätených rástlo. Hlavy zdvihnuté, oči na stopkách. Vybrala triednu knihu a nič, absolútne nič sa nedeje. Zapísala niečo do knihy, vložila ju nazad a nič, stále to isté nič.
Marián sa ma pýta:
- „Čo tá myš zdochla?“
-„ Neviem, možno je vystrašená, niekde v rohu šuflíka...a Anna si ju nevšimla“
Neuhol som pohľadom, nezmenil hlas. Povedal som to s prekvapením, so snahou vyriešiť myšaciu záhadu.
Anna vstala a trochu smutne sa pozrela na mňa.
-„Pozrela som si vaše prihlášky na vysoké školy. Rozhodli ste sa perspektívne a teším sa na vaše úspechy. Ján, u teba som dúfala, že aspoň jeden výber školy budeš mať na filozofický smer. Nechceš to zmeniť?“
-„Ja a filozofia? To nie je nič vhodné pre chalana ako som ja.“
-„Veľa čítaš a hĺbavo rozmýšľaš“
-„Ale mňa bavia prírodné vedy, matematika, logické súvislosti...“
Usmiala sa
-„Logika je aj vo filozofii. Zvláštne. Aj pán profesor chémie hovoril o tebe, že tu takého študenta ešte nemal a ty si si nenapísal ani chémiu“
Tiež som sa usmial
-„Je to pre logiku vo filozofii. Dôvod, pre ktorý som si nenapísal chémiu, je taký istý, pre aký by som si napísal niečo z filozofického smeru.“
Pokývala hlavou. Rozumela mi.
Po skončení hodiny, komisia zasvätených išla prezrieť stôl. Myš v ňom nebola. Odborne sme dospeli k záveru, že myš musela ujsť cez škáru, vzadu za šuflíkom. Tiež sme konštatovali, že nemá zmysel doniesť ďalšiu myš na skamenenie Anny.
Rýchlo sa priblížil koniec školského roku. Anna sa spýtala, či si môže nechať môj zošit so slohovými prácami. Samozrejme mohla; načo by mi už čosi také bolo?
Prišla maturita. Predseda bol slovenčinár. Skutočný slovenčinár. Tak sme sa na maturite zo slovenčiny zarozprávali, až nás museli ostatní členovia komisie zastaviť. Anna sa usmievala a bolo na nej vidno, že je šťastná.
Nevedel som, že to bola naša rozlúčka. Viac som ju nestretol. Anna sa vydala a po roku odišla z mesta, kde som chodil na gymnázium. Študoval som svoj odbor. Nebol to filozofický smer a písal som iné práce, než tie, zo zošita slohových úloh. Už som na ne celkom zabudol.
Náhodou som zablúdil na blogzin a stal som sa v ňom votrelcom. Zavše si niečo prečítam, čo tu píšu iní. Píšu pekne, inak by som s tým nestrácal čas. Všetci niečím prispejú, iba ja som ten, ktorý sem tam tára komenty, ale sám nič nenapísal. Takých mám najradšej. Všetko vedia, všade boli, len nikdy od nich nechci, aby niečo spravili. Tak, to nie! Ak už niekomu, niečo komentuješ, daj aj jemu šancu, komentovať teba. A nevyhováraj sa, že nemáš čas, že nie si literárny typ, že to nebude pútavé, že si nudný a technicky strohý, že tvoj záver vyznie pateticky (no a čo? Ak to niekomu tak pripadá, hmm je to jeho vnímanie. Ja píšem tak, ako to vidím..), mohol si to napísať lepšie, že... a že neviem ešte čo. Sú to iba výhovorky.
A tak som si spomenul na Annu. Na to nádherné dievča, ktoré ma učilo rozumieť slovu. Ozaj, ANNA. Veď ja si temer nepamätám jej priezvisko. Všetkým ostatným učiteľom si ho ihneď spomeniem, iba nad jej priezviskom som musel rozmýšľať. Je to Anna. Nie je to Anička, Anka, Hana a už vôbec nie Anča, alebo niečo podobné, hanlivé. Tak prečo Anna? Aha, už to viem. Anna je meno, ktoré mali kráľovné. Moja profesorka ANNA bola pre mňa kráľovnou. Kráľovnou krásy slova, myšlienky, citu, žena ktorá prebúdzala vo mne farebné videnie sveta. Viem, že mi asi Dia, alebo niekto iný, napíše do komentu, že je to patetické, ale Anna nám dávala svoje srdce. Nevedel som to ako študent gymnázia celkom presne, ale už som to vtedy, kdesi vo svojom vnútri zaznamenal. Zostáva navždy ANNOU.
A ešte niečo. Možno Anna nezahodila môj zošit so slohovými prácami, ako by som to bol spravil ja. Písali sme aj domácu, slohovú úlohu o šťastí. Náhodou si tento môj sloh prečítal aj otec a povedal mi pár jeho slov o šťastí. Veľmi sa mi páčili. Nikdy som v úvahách neodpisoval a nepoužíval cudzie myšlienky, ale tieto jeho slová som napísal do slohu, tak ako ich povedal. Jeden kratučký odstavec.
Otec o tri roky zomrel. Jeho myšlienka o šťastí, sa nestratila. Je vo mne, aj keď si presne jeho slová nepamätám. Ja by som si tie jeho slová znovu veľmi rád pozrel.... Viem, raz nájdem Annu... Je jedno, či ešte môj zošit má, alebo nie. Budeme si mať čo povedať.
Komentáre
Myslím, že byť Annou
A patetickosť je niekedy celkom namieste :-)
ja sice Annou som:(
Janíčko... teda Jan...
:-)
och ;( prečo ja?
ja tiež chválim :)
Dia,...:))
Vidíš a napadla si ma práve Ty. Asi preto, že si inou Annou. Nie tou mojou, ale predsa len tou, ktorá je jej asi dosť podobná. A vieš čo? Až raz nájdeš v stole myš, žabu, hada...čosi...:))) Možno Ti to tam dá iný Ján, ktorý ešte len bude matne tušiť čo mu dávaš a takto nešikovne Ti bude chcieť povedať, že Ťa má rád. Usmeješ sa na neho?
Martha
All
:)) ja sa usmievam často a
možno som to nevnímala ako niečo patetické, pretože sa ma táto téma bytostne dotýka :) a samozrejme, že sa tak nemusí javiť každému :) aj keď si neviem predstaviť, že by som bola niekoho Annou, robím veľa chýb :( nie len pravopisných ;)
ale dnes ma prekvapila jedna trieda, chceli sa učiť a keď som im hovorila o smrti detí jednej spisovateľky, boli ticho...len neviem, či kvôli tomu, čo hovorím, alebo boli príliš unavení :)
hm, stále nad tým premýšľam...aký smer si si nakoniec vybral a prečo nie chémiu ani filozofiu, hm? :) takže niečo s logikou?
Jan...